Mao a Buddha: náboženská politika voči tibetskému budhizmu v Číne

Autor sa zameriava na problematiku administrtívnej kontroly tibetského buddhizmu zo strany Číny. Problematika usporiadania vzťahov štátu a náboženstva v Ázii sa v 90. rokoch
minulého storočia stala predmetom zvýšeného záujmu religionistov, politológov a orientalistov, ktorí reagovali na revitalizáciu náboženstva v mimoeurópskom prostredí. Diskusia o vzťahoch náboženstva vo verejnej sfére politiky bola v spoločenských vedách dlho poznačená tým, že úvahy o týchto fenoménoch sa odvíjali najmä na základe teoretických modelov a paradigiem vytvorených v euroamerickom prostredí, ktoré sa potom automaticky uplatňovali a uplatňujú aj na kultúry a civilizácie s výrazne odlišnými tradíciami. Práve z dôvodu, že väčšina (západných) teoretikov sekularizácie vychádza v prvom rade z európskej historickej súvislosti a západného konceptu náboženstva (reprezentovaného židovskokresťanskou tradíciou), predstavuje mimoeurópske prostredie – a v prvom rade Ázia ako kolíska viacerých veľkých svetových náboženstiev (islám, buddhizmus,
hinduizmus) – zaujímavý objekt výskumu problematiky vzťahu štátu a náboženstva, ktorý nastoľuje potrebu interkultúrnej analýzy týchto procesov.