« Späť

Archívy, archívnictvo, história ich vzájomné prepojenie vtedy a dnes, a veda v archívoch v súčasnosti

Untitled Document

Štefan Hrivňák

Bohatstvo uložené v archívoch je súčasťou kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky. Toto tvrdenie nevychádza len z môjho presvedčenia a presvedčenia nás archivárov, ale je ukotvené aj v stále platnom zákone č. 395 z roku 2002. Toto bohatstvo, jedinečné písomné či obrazové pramene, odráža vyše 900 rokov histórie na Slovensku. Hoci spojitosť archívov s historickou vedou je celkom určite „najvypuklejšia", možnosti využitia archívnych dokumentov v rámci aplikovaného výskumu sú podstatne širšie. V tomto článku sa však chcem zamerať práve na vzťah historických vied k archívnictvu v nedávnej minulosti a teraz. Podobne, ako je to aj v iných spoločenských vedách, úpadok postavenia odborníkov, ktorí sa starajú o archívne dedičstvo – archivárov, je očividný. Zásadným problémom je aj vlastná identita archivárov, pretože aktuálne ťažisko práce v archívoch spočíva v administratíve a podstatne menej vo vede. Aj tomuto aspektu sa v nasledujúcich riadkoch budem venovať.

Vzťah medzi historikmi a archivármi, históriou a archívnictvom, je úzko spätý už od najstarších čias. Významní historici 19. a prvej polovice 20. storočia využívali archívne dokumenty pre svoje historické práce a úzko spolupracovali s archivármi. Spomeniem len niektoré významné mená. O spoznanie histórie nášho hlavného mesta Bratislavy sa mimoriadne zaslúžil Tivadar Ortvay (1843 – 1916). No  s určitosťou možno povedať, že svoje prelomové práce by určite nenapísal bez spolupráce s mestským archivárom Jánom Nepomukom Batkom (1845 – 1917), o ktorom sa vie, že bol v mestskej societe známou a rešpektovanou osobnosťou. O generáciu neskôr, prednosta Vedeckých ústavov mesta Bratislavy dr. Ovídius Faust (1896 – 1972) bol zároveň mestským archivárom a historikom, čo využíval pri písaní svojich prác o dejinách Bratislavy. Spojitosť medzi povolaním archivára a historika pretrvávala aj v ďalších rokoch. Jeden z najvýznamnejších historikov Slovenska prof. Daniel Rapant, začínal svoju kariéru v archíve. V roku 1924 sa stal bratislavským župným archivárom a po reforme verejnej správy v roku 1928 sa stal prednostom Krajinského archívu v Bratislave.

Archívnictvo až do roku 1954 nebolo jednotne organizované, čo pociťovali ako obrovský deficit aj vtedajší historici. V roku 1949 riaditeľ Historického ústavu Slovenskej akadémie vied a umení (SAVU) Teodor Lamoš vyhotovil prvý súpis 328 archívov na území Slovenska, avšak len na základe dostupnej literatúry. V nasledujúcom roku bola vytvorená Archívna komisia pre prípravu výskumu. Medzi odborníkov, ktorí sa na príprave mali podieľať boli mená významných historikov: Alexander Húščava, Darina Lehotská, Belo Polla, Peter Ratkoš, Branislav Varsik, Richard Marsina, Pavol Horváth a ďalší.

Významným medzníkom v dejinách archívnictva je rok 1954. Vtedy vyšlo prvé vládne nariadenie č. 29 a archívnictvo sa začlenilo pod kompetenciu povereníctva vnútra, neskôr ministerstva vnútra. V § 5 sa uviedlo, že štátne archívy sú vedecko-výskumnými ústavmi. Hoci je pravdou, že v priebehu nasledujúcich 60. rokov to s praktickou vedou v archívoch vyzeralo rôzne, prvá generácia organizovaného slovenského archívnictva spravila obrovský kus práce a výrazne tým pomohla rozvoju histórie na Slovensku. Nie vždy to však bolo celkom docenené zo strany historikov. Dňa 24.  septembra 1987 bol na zasadaní vedeckého kolégia Československej akadémie vied (ČSAV) prerokovaný návrh dlhodobej koncepcie historiografie, kde odznela aj výzva, aby bol umožnený historikom prístup k archívnemu materiálu. Ako píše Jozef Watzka v Slovenskej archivistike (1989, č. 1), táto požiadavka bola v tom čase anachronizmom, pretože v štátnych archívoch sa už dlhodobo sprístupňovali najstaršie archívne pramene  nielen odbornej verejnosti.

Ak hovoríme o vedeckosti archívnictva nesmieme zabudnúť ani na založenie odborného archívneho periodika Slovenská archivistika. Členmi redakčnej rady boli vždy aj poprední historici, už spomínaní prof. Marsina, prof. Húščava, prof. Rebro alebo prof. Uličný.

Situácia v archívnictve sa však v 90. rokoch dramaticky zmenila. Do popredia sa dostala predarchívna starostlivosť, spracovanie sa sústreďovalo najmä na národné výbory, ktoré do archívov prišli v balíkoch. Obrovský nápor na archivárov smeroval zo strán domácich aj zahraničných genealógov, ktorí žiadali o vyhotovovanie rešerší, haldy žiadostí zasielané do archívov sa týkali reštitúcií. Vtedy začala postupná transformácia archívov a archivárov (!) na to, čím sú dnes.

V roku 2002 vyšiel zákon č. 395 o archívoch a registratúrach a ten už neobsahoval žiadnu zmienku (ani náznak) o vedeckej činnosti alebo pestovaní vedeckého výskumu v archívoch. Archivári akosi aj sami prestali byť vedecky činní, mnohí to zdôvodňovali pracovným vyťažením. Dnes si prácu archivárov už nevážia ani mnohí historici, dokonca ani univerzitní profesori histórie.. Je to skutočne smutná vizitka, no dokladá to aj aktuálny stav a úroveň vysokoškolského vzdelávania na Slovensku.

No ako to s archívmi vlastne v skutočnosti je? Je pravda, že v spracovávaní niektorých zásadných fondov sa nepokračuje už 30 rokov, alebo sa napreduje len veľmi pomaly. Veľkou hanbou je, že niektoré archívy dodnes nemajú spracované najstaršie magistrátne písomnosti slobodných kráľovských miest. Systematická digitalizácia v archívnictve neexistuje a naši medievisti sú vďační za stránku www.hungaricana.hu, na ktorej sú online dostupné stredoveké dokumenty z územia Slovenska. Na druhej strane, napríklad Štátny archív v Bratislave zdigitalizoval najstaršie kongregačné písomnosti Bratislavskej župy a Archív mesta Bratislavy zase najstaršie dokumenty z činnosti magistrátu mesta, ako sú stredoveké listiny, magistrátne protokoly, komorné knihy, knihy mešťanov, knihy testamentov či zápisnice o trestných súdnych rokovaniach. Pravdou však ostáva, že bez finančnej podpory rakúskych partnerov by sa nič z toho neuskutočnilo. Dodnes sú tieto dokumenty verejnosti prístupné len na rakúskej stránke www.crac.findbuch.net.

Preto sa ani nemožno čudovať, že na archívy a archivárov často smerujú ponosy zo strany historikov, že im nepomáhajú v ich vedeckom výskume. Situáciu v zahraničí, najmä po skúsenostiach v okolitých krajinách, hodnotia (oprávnene) ako podstatne lepšiu. No stačí sa len pozrieť na archívne budovy v zahraničí a na tie na Slovensku a každému musí byť jasný evidentný rozdiel bez toho, aby vôbec vstúpil do badateľne. Otázkou teda je, kde sa robí chyba, akým spôsobom je archívnictvo riadené a prečo s tým kompetentní nič nerobia.

Štátne archívy patria do sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra SR a priamo sú riadené odborom archívnictva a registratúr. Archívy sú úplne naspodku rebríčka záujmu rezortu vnútra. Hoci situácia nie je dobrá, až donedávna sa držala aspoň aká-taká úroveň vedeckosti v archívoch. Spomínaný časopis Slovenská archivistika, ktorý by v roku 2015 oslávil 50. výročie svojej existencie, prestal vychádzať. Témy z archivistiky a pomocných vied historických, na ktoré bol primárne zameraný, dnes už možno publikovať len vo všemožných (niekedy aj nemožných) zborníkoch, zväčša malého nákladu, roztratených po celom Slovensku. A hoci sa odbor archívnictva a registratúr zaviazal, že v tomto roku vydá dve dvojčísla 2014 a 2015, každému je jasné, že aj v prípade, ak vyjdú, bude to len smutná labutia pieseň periodika, ktoré si počas svojej existencie vždy držalo vysokú úroveň. Aj naši kolegovia v zahraničí vnímajú absenciu Slovenskej archivistiky ako vážnu vec, ktorá dramaticky znižuje odbornú a vedeckú úroveň slovenského archívnictva.

Aktuálnu situáciu (aj z pohľadu vedy) v archívnictve dokumentuje aj fakt, že už dvakrát bolo vyhlásené výberové konanie na riaditeľa Slovenského národného archívu, na ktoré sa nikto neprihlásil. Neviem si predstaviť, že by sa to stalo v inej krajine strednej, a už vôbec západnej, Európy. Informovanosť o týchto skutočnostiach je však nulová, logicky teda aj debata. Len si predstavme, že by sa nikto neprihlásil za riaditeľa Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Slovenský národný archív je najvýznamnejší verejný archív na Slovensku, preto je toto porovnanie celkom adekvátne. Nestabilná situácia celkom určite nevytvára podmienky na pestovanie vedy v archívoch. Za týmito problémami stojí najmä katastrofálne financovanie archívov a archivárov. Ministerstvo nezabezpečuje základné opravy budov. V nevykúrených, či naopak prekúrených depozitároch býva teplota, ktorá ohrozuje zdravotný stav pracovníkov, nehovoriac o devastačnom vplyve na archívne dokumenty. Nástupný plat pre absolventa vysokej školy sa pohybuje niekde medzi 500 – 600 eurami v hrubom! Keď k tomu ešte prirátame prevažne administratívnu činnosť, a nie vedeckú, na ktorú boli ako študenti pripravovaní počas štúdia, u mnohých musí nastať frustrácia a následne rezignácia. Keď zhodnotíme tieto aspekty (a zďaleka nie sú všetky), možno usúdiť, že neúspešné výberové konania na riaditeľa SNA sú logickým vyústením katastrofálnej situácie archívnictva na Slovensku.

Záverom by som chcel vyjadriť nádej, že snáď sa mi podarilo v skratke poukázať na historický vývoj archívov v kontexte spolupráce s históriou a historikmi. Vážne problémy v archívnictve, na ktoré som poukázal, by mali trápiť aj historickú obec. Spoločenské vedy na Slovensku sú v regresii, no bez vzájomnej spolupráce sa tento stav zvrátiť nedá. Našťastie spolupráca tu na individuálnej úrovni existuje a v radoch historikov sú aj takí, ktorých zaujíma stav slovenského archívnictva. Som veľmi rád, že výborná kniha Archív na okraji mesta, Dejiny Okresného archívu v Modre od Márie Novákovej a Juraja Turcsányho vyvolala ohlas aj v širšom kruhu historikov a výbor Slovenskej historickej spoločnosti udelil jej autorom v roku 2015 čestné uznanie. Na druhej strane sa obávam, že ak vklad a boj za zachovanie vedeckosti archívnictva nebude väčší, z archivárov sa definitívne stanú úradníci, ktorých práca sa obmedzí na vyhľadávanie stavebných a kolaudačných rozhodnutí, evidenciu spisov a pod. Verím, že týmto príspevkom podnietim väčšiu diskusiu, pretože je veľmi potrebná. 

 stiahni vo formáte PDF 

Autor Autor

Untitled Document

Je absolventom archívnictva a pomocných vied historických na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 2011 vyhral celoslovenskú literárnu súťaž Petržalské súzvuky Ferka Urbánka, v roku 2014 získal cenu Alexandra Húščavu. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia pracoval v Štátnom archíve v Bratislave, kde v rokoch 2015 – 2016 zastával pozíciu vedúceho oddelenia spracovania archívnych dokumentov. Od 1. januára 2017 je zamestnancom Archívu mesta Bratislavy. Venuje sa dejinám malokarpatských obcí v novoveku s dôrazom na vinohradníctvo, obecnej heraldike a dejinám archívnictva po druhej svetovej vojne. Je redaktorom časopisu Fórum archivárov.


všetky témy všetky témy

Untitled Document
Forum Historiae

Po zverejnení prílohy denníka SME nazvanej nevábne „Slovenská veda chradne a práchnivie" koncom augusta 2016 sa v akademických kruhoch viditeľne zintenzívnila diskusia o stave slovenskej vedy, o jej hodnotení a financovaní. Viacero, predovšetkým humanitných a spoločenských vedcov, ktorí z analýzy denníka SME – a treba podotknúť nie celkom oprávnene – vychádzali najhoršie, zareagovali hlavne v tlačených ale aj v audiovizuálnych médiách. Obzvlášť zapálene prebiehala diskusia (v individuálnej rovine) na sociálnych sieťach. Našťastie sa podarilo vyvrátiť časť nesprávnych či skreslených tvrdení o slovenskej vede, avšak z tejto debaty vystali nové problémy a  otázky, ktoré  by nemali zostať bez reakcie.

» ĎALEJ

Untitled Document
Forum Historiae

Impulzom k nastolenej diskusii je Výzva z Blois z 28. októbra 2008, v ktorom časť európskej historickej obce protestuje voči pokusom niektorých štátov a Európskej únie zákonne stanoviť, ako interpretovať niektoré historické javy. Výzva vyvolala súhlasné i odmietavé reakcie historikov, politikov a širšej verejnosti. Diskusie, ktoré pôvodne reagovali najmä na situáciu vo Francúzsku, nie sú ani pre nás tak vzdialenou a odťažitou záležitosťou, akou by sa mohli na prvý pohľad zdať. Dôkazom sú najmä – pre mimoriadne stojaté vody slovenskej historiografie doslova búrlivé – reakcie a iniciatívy v súvislosti s Lex Hlinka na jeseň roku 2007.

» ĎALEJ

Untitled Document
Forum Historiae

Historik nežije v slonovinovej veži dokonale neutrálnej vedy. Jeho práca je konfrontovaná so „spoločenskou objednávkou", ktorá sa prejavuje v rôznych podobách. Aká je spoločenská objednávka voči slovenskej historiografii dnes a kto je hlavným „objednávateľom"? K čomu vôbec potrebuje dnešný človek dejiny? Na druhej strane, k akým výzvam a impulzom zvonku by sa slovenská historiografia nemala obracať chrbtom a aké miesto tu zohráva nové médium: internet?

 

» ĎALEJ