Spôsoby, akými ľudia dávali najavo, že sa cítia byť v spoločnosti zbedačovaní, marginalizovaní, ponižovaní či znevýhodnení, boli rozmanité. Spravidla záviseli od intenzity pocitu ohrozenia a krivdy, od mentality a politickej kultúry dotknutej skupiny či vrstvy, ako aj od možností, ktoré im vládnuci režim dovolil využiť.
Medzivojnová republika nebola výnimkou. Či už išlo o násilné hladové búrky mestskej či vidieckej „spodiny" alebo kultivované protesty stredných vrstiev, spravidla signalizovali, kde sa nachádzali neuralgické body sociálnej súdržnosti a kde ležali prekážky na ceste k harmonickejšej spoločnosti. Reakcie štátu a spoločenských elít naopak ukazovali, do akej miery bola spoločnosť schopná sa vyrovnať so sociálnymi problémami, či ju posúvali vpred k dosiahnutiu svojich ideálov alebo ju priviedli k čoraz hlbšej paralýze. Načrtnutými aspektmi fenoménu sociálneho a politického protestu sa zaoberá Forum Historiae 2/2015.